Horľavosť: skupiny,triedyreakcie na oheň aďalšia terminológia

Požiarna bezpečnosť stavieb a budov vo veľkej miere závisí od typu použitých materiálov a ich triedy reakcie na oheň. Všetky stavebné materiály a zariadenie prispievajú k takzvanému požiarnemu zaťaženiu. Intenzita, charakter tepelného toku, doba trvania a teplota dosiahnutá pri požiari sú dôsledkom požiarneho zaťaženia, pri ktorom sa berú do úvahy súhrnné vlastnosti stavebných materiálov použitých pri stavbe budovy. Materiály sa vo všeobecnosti delia na horľavé a nehorľavé materiály, ktoré sú bližšie popísané v tomto článku.

Horľavosť materiálov a skúšobné metódy

Cieľom normy EN 13501-1 „Klasifikácia požiarnych charakteristík stavebných výrobkov a prvkov stavieb. Časť 1: Klasifikácia využívajúca údaje zo skúšok reakcie na oheň“ je definovať harmonizovaný prístup ku klasifikácii stavebných výrobkov (vrátane výrobkov zabudovaných do stavebných prvkov) z hľadiska ich reakcie na oheň pod názvom Euroclass. Výrobky sa posudzujú v súvislosti s ich konečným použitím a delia sa do troch samostatných kategórií:

• stavebné výrobky (okrem podlahových krytín a tepelnoizolačných výrobkov na lineárne potrubia),
• podlahové krytiny a
• tepelnoizolačné výrobky na lineárne potrubia (nie sú popísané v tomto článku).

Elektrické káble sa klasifikujú podľa rôznych skúšobných a klasifikačných noriem.

Norma EN 13501-1 tiež špecifikuje skúšobné metódy vo vzťahu k predpokladanej klasifikácii reakcie na oheň, zatiaľ čo každá metóda bližšie popisuje princípy skúšania, prípravu vzorky a minimálny počet skúšok. Na overenie reakcie materiálov na oheň sa používajú tieto skúšobné metódy:

• Skúška nehorľavosti (EN ISO 1182): táto skúška stanovuje nehorľavosť homogénnych stavebných materiálov.
• Stanovenie spalného tepla (EN ISO 1716): pri tejto skúške horí vzorka materiálu určitej hmotnosti za štandardizovaných podmienok. Spalné teplo alebo výhrevnosť sa vypočítajú na základe nameraného nárastu teploty s ohľadom na tepelné straty.
• Skúšky reakcie stavebných výrobkov na oheň. Stavebné výrobky okrem podláh vystavené tepelnému pôsobeniu jednotlivého horiaceho prvku. (SBI) (EN 13823): skúška simuluje horenie jedného predmetu (napríklad odpadkového koša) v rohu miestnosti. Výrobok sa podľa možnosti testuje v takej forme, v akej bude určený na konečné použitie.
• Skúšky reakcie stavebných výrobkov na oheň. Stavebné výrobky okrem podlahových krytín vystavené tepelnému pôsobeniu osamelo horiaceho predmetu. (EN ISO 11925-2): táto skúška zisťuje možnosť vznietenia vertikálne zaveseného stavebného materiálu pri vystavení priamemu plameňu pod uhlom 45 stupňov.
• Skúšky reakcie podláh na oheň. Časť 1: Určovanie správania pri horení pri použití zdroja sálavého tepla (EN ISO 9239-1): táto metóda meria hodnotu kritického tepelného sálania – teda hodnotu dopadajúceho tepelného toku na povrchu podlahovej krytiny, kde plamene prestávajú postupovať a môžu byť uhasené.

Čítajte tiež:

• Ďalšie normy pre skúšanie reakcie na oheň a požiarnej odolnosti stavebných materiálov
• Normy pre skúšanie reakcie na oheň a požiarnej odolnosti stavebných systémov

Klasifikácia stavebných výrobkov

V závislosti od reakcie na oheň sa stavebné materiály klasifikujú ako nehorľavé a horľavé. Pri klasifikácii materiálov sa berie do úvahy miera prispievania týchto materiálov k vzniku požiaru pred momentom vznietenia a k zvýšeniu požiarneho zaťaženia miestnosti pri plne rozvinutom požiari.

„Nehorľavé“ stavebné materiály sú tie, ktoré za predpísaných skúšobných podmienok nedokážu horieť alebo prispievať k rozvoju požiaru. Podľa normy EN 13501-1 ide o materiály triedy A1 a A2.

Je potrebné poznamenať, že materiál A2, hoci nie je v pravom slova zmysle „nehorľavý“, sa klasifikuje v rámci rovnakej „makrotriedy“ ako A1, pretože k rozvoju požiaru a k uvoľňovaniu tepla prispieva extrémne obmedzenou mierou.

„Horľavé“ stavebné materiály sú materiály, ktoré sa vznietia za predpísaných skúšobných podmienok. Z hľadiska miery prispievania k rozvoju požiaru sa delia na horľavé (B a C), normálne horľavé (D a E) a veľmi horľavé (F).

• Trieda F – Výrobky bez špecifikovanej požiarnej odolnosti alebo výrobky, ktoré nespĺňajú kritériá triedy E. Použitie týchto materiálov je povolené, iba ak sú úplne pokryté inými stavebnými materiálmi, takže klasifikácia celého výrobku je minimálne na úrovni triedy E. Príklady: expandovaný polystyrén, polyuretán, obidva bez spomaľovačov horenia.
• Trieda E – Výrobky, ktoré krátkodobo odolávajú zapáleniu malým plameňom a netvoria veľký plameň. Príklady: mäkká drevovláknitá doska, expandovaný polystyrén, polyuretán, obidva so spomaľovačmi horenia.
• Trieda D – Výrobky, ktoré spĺňajú kritériá triedy E. Dlhodobo odolávajú zapáleniu malým plameňom a nevedú k výraznému šíreniu plameňa. Dokonca aj pri skúške samostatne horiaceho predmetu (SBI) je uvoľňovanie tepla spomalené a obmedzené. Príklady: rôzne druhy dreva, výrobky z dreva.
• Trieda C – Rovnako ako pri triede D, len s tým rozdielom, že spĺňa vyššie požiadavky a pri skúške SBI nedochádza k šíreniu plameňa. Príklady: fenolová pena, sendvičové panely s polyuretánovou penou.
• Trieda B – Rovnako ako pri triede D, len s tým rozdielom, že spĺňa vyššie kritériá. Príklady: drevocementové panely, drevené panely ošetrené spomaľovačmi horenia, sendvičové panely s polyizokyanurátovou penou.
• Trieda A2 – Spĺňa rovnaké kritériá ako trieda B a menej prísne kritériá ako trieda A1. Pri plne rozvinutom požiari nezvyšuje požiarne zaťaženie, ani neurýchľuje šírenie požiaru. Príklady: sendvičové panely z kamennej minerálnej vlny, sadrokartónové dosky.
• Trieda A1 – Neprispieva k šíreniu požiaru a nezvyšuje požiarne zaťaženie v žiadnom štádiu požiaru, a to ani pri plne rozvinutom požiari. Príklady: kameň, tehla, kovy, anorganické materiály s obsahom organických látok menej ako 1 %, izolačné výrobky z minerálnych vlákien.

Podlahové krytiny sa klasifikujú podľa rovnakých tried ako stavebné výrobky – za písmenovým označením nasleduje skratka „fl“ (napr. A1_fl).

V nasledujúcej tabuľke je uvedený prehľad rôznych kategórií výrobkov, skúšobných metód a tried horľavosti:

Ďalšie klasifikácie

Okrem základného označenia horľavosti písmenami (A1, A2, B, C, D, E a F) sa stavebné materiály ďalej klasifikujú podľa emisie dymu a tvorby horiacich kvapiek a/alebo častíc. Používajú sa nasledujúce označenia:

• „s“ – úroveň emisie dymu – vyjadruje rýchlosť uvoľňovania dymu a celkové množstvo vytvoreného dymu s hodnotami od 1 (žiadna/nízka) do 3 (vysoká);
• „d“ – tvorba horiacich kvapiek a/alebo častíc – vyjadruje mieru tvorby horiacich kvapiek počas skúšok reakcie na oheň s hodnotami od 0 (žiadna) do 2 (vysoká).

Pre klasifikáciu triedy E je k dispozícii iba podtrieda d2. V prípade klasifikácie vysoko horľavých podlahových krytín sa referenčná požiarna situácia mierne líši. Pri skúškach pre triedy D_fl, C_fl, B_fl a A2_fl zdroj tepla simuluje tepelné žiarenie požiaru v miestnosti cez dvere smerom k podlahe v chodbe. Odkvapkávanie podlahového materiálu nie je samozrejme podstatné. Vyššia klasifikácia reakcie na oheň spĺňa zároveň všetky kritériá nižšej klasifikácie.

Zhrnutie: kedy sa vykonávajú skúšky horľavosti stavebných materiálov?

V prípade väčšiny budov predstavebná fáza v podstate spočíva v získaní rôznych povolení. To isté platí v prípade obnov, rozšírení, opätovného technického zabezpečenia budov, opráv a ďalších činností. Niekedy sa v prípade určitého typu budov vyžadujú ďalšie skúšky požiarnej odolnosti, ktorých podmienky upravujú zákonné predpisy. Tie zahŕňajú hodnotenie stavebných materiálov z hľadiska zapáliteľnosti, horľavosti atď. Zmena účelu užívania stavby je teda takisto dostatočným dôvodom na skúmanie stavebných materiálov a v prípade potreby aj označenie inej požiarnej triedy.